ROZROBENÝ PROJEKT: Väzba, a kam až sa dostanem.

January 31, 2010

1.fáza:

Zvuk a jeho väzba…

Sluchátko funguje aj ako mikrofón, keď sa zapojí do vstupu.

To som používal ako nástroj tak, že som si sluchátko strčil do nosa alebo do úst a vydával zvuky.

/Výhoda bola, že sluchátka sú vlastne 2mikrofóny do jedného vstupu, takže som to používal napríklad tak, že jeden vstup bol zefektovaný /reverb, skreslenie/ a druhý bol čistý=bez efektov./

Nasledujúci pokus:

Jedno sluchátko bude fungovať ako mikrofón, druhé štandartne ako sluchátko=reproduktor.

/Technicky je potrebné odrezať malý jack na konci, a napájkovať dva jacky./

01-sluchatka-1zapojenie

02-sluchatka-1zapojenie

Dúfal som, že to bude fungovať tak, že si to dám do ucha a zvuky tela objavujúce sa v jednom uchu pôjdu v reálnom čase do druhého ucha, tak či nevznikne nejaký zvláštny alebo zaujímavý alebo blbý pocit.

Chodiť takto zapojený celý deň, alebo celý týždeň, aký to bude pocit, či mi z toho nejak nešibne.

/ Skúsil som to takto zapojiť a nefunguje to veľmi, pretože ten mikrofón urobený zo sluchátka nie je veľmi citlivý, musel by to byť asi supercitlivý mikrofón a zasadený niekde hlboko v uchu, až tak, aby bolo počuť tlkot srdca, rozprávanie snímané zvnútra, dýchanie…/

Ale na začiatku tohoto procesu som si povedal, že ak niektorý z týchto pokusov nebude fungovať, použijem niekde prifarbenie, alebo vymýšľanie, alebo skoro-podvod. Tým že výstupom /celej dokumentácie týchto pokusov/ bude nejaký záznam, ktorý sa dá manipulovať, takže to nevadí, že v reálnom svete to nebude až tak fungovať…

Alebo že by som nad tým, aby to fungovalo, strávil toľko energie a času až by mi uniklo že čo som chcel robiť.

Nejde mi o to, aby to boli pravé vedecké pokusy, ale aby to boli „moje” pokusy, a na základe nich by som sa dostal k niečomu čo nemusí byť nejaký vedecký výsledok, ale možno viac poetický výsledok alebo možno nejaká úplne iná kategória výsledku.

03-sluchatka-slnecnica

Ďalší pokus je s audio spätnou väzbou, horeuvedené sluchátka pískajú keď sa priložia k sebe, teda že mikrofón sníma to čo vysiela reprák a reprák vysiela to čo sníma mikrofón a tak dookola, až sa to vybudí do pískania

/a zaujíma ma na tom, že sa s tým dá pracovať ako s nástrojom, že to má rôzne farby zvuku, dá sa s tým hrať a vyhrať/.

Takže pokus by bol taký:

Mať zapojené sluchátka do uší a snažiť sa dosiahnuť spätnú väzbu krížom cez hlavu….

/Skúšal som, do akej miery vadí nejaká prekážka medzi mikrofónom a reprákom, aby to ešte stále pískalo, a vyšlo to tak, že nevadí papier, alebo nejaká látka, aj hrubá, ale vadí niečo pevné, ako napríklad ruka./

Takže cieľom by bolo vyčistiť si hlavu tak, aby uprostred hlavy, medzi jedným uchom a druhým uchom nič nebránilo zvuku aby sa väzbil.

04-sluchatka-clovek

Ďalšia fáza je takto použité sluchátka reťaziť.

Mikrofón spojený s reprákom a ten spojený s mikrofónom a ten spojený s reprákom…Zapojiť to do kruhu, vznikne spätná väzba? Ak áno, ako to bude znieť, napr. pekne?

Zaujíma ma to aj s vizuálneho alebo estetického hľadiska /ako každý tu uvedený pokus/,

Lacná metafora: Sluchátka sú tu ako páry, proti svojej vôli pripútané k sebe /lepiacou páskou/ a majú medzi sebou silnú spätnú väzbu…akože sa hádajú.

A ešte to isté s ľuďmi /ak by naozaj dochádzalo k spätnej väzbe medzi ušami človeka/.

05-retaz-ludia

  1. Dvaja ľudia medzi sebou: Mikrofón sníma moje ľavé ucho a reprodukuje sa to v ľavom uchu spolupracovníka a jeho pravé ucho to sníma a vysiela do môjho pravého ucha a tak dookola.
  2. Celý kruh ľudí zapojených do kruhu.
  3. V divadle. Tí čo hrajú, by mali zapojené mikrofónosluchátka /takže by sa do toho zahŕňali aj zvuky tancovania, dupania, dialógov?/ a to by pokračovalo k zapojeniu k prvému divákovi v hľadisku, a reťazovo až k poslednému divákovi a od neho zase k hercom na javisku, a zvuk by sa cyklil dookola.
  4. Prípadne vyskúšať s naschvál veľkým spozdením toho zvuku, by to nejak pulzovalo.
  5. V škole. Od učiteľa k prvému žiakovi, a reťazovo až k poslednému, a od neho zase k učiteľovi, a učiteľ by rozprával učivo.
  6. Alebo niekde tam, kde sa musí počúvať.

06-retaz-divadlo1l2

07-retaz-divadlo2l2

Zaujíma ma na tom to, ako by to znelo, buď to, aká spätná väzba by vznikla, alebo to ako by sa zvuk zdroja zhoršoval a zhoršoval a prifarboval o ďalšie elementy /zakašľanie diváka, šepkanie medzi sebou/. To by ale fungovalo iba ak by medzi ušami v priestore uprostred hlavy fakt dochádzalo k prenosu zvuku, ináč by sa to zastavilo, a nedochádzalo by k reťazovému zvuku.

/podobnosť: hra Telefón, prvý človek niečo povie a to sa predáva ďalej a ďalej z úst do ucha ďalšieho, až ten posledný povie nahlas to, čo z toho vzniklo nedokonalým prenosom./

Ešte ma zaujíma či môže vzniknúť spätná väzba v prírode, bez elektronických pomôcok. Zatiaľ som taký príklad nenašiel.

/Napríklad že sú dve skaly, ktoré odrážajú perfektne zvuk, a sú tak ideálne blízko seba, že to začne pískať ako väzba. Tak si to predstavujem, ale to tak asi naozaj nebude./

Alebo či môže vzniknúť nejaká väzba alebo cyklenie zvuku v kelímkovom telefóne, alebo teda reťazi viacerých, musím to vyskúšať.

08-kelimkova-retaz

Alebo medzi ľuďmi, bez techniky- keby ústa presne dokázali reprodukovať to čo počuje ucho a to by počúvalo iba tie ústa a tak dookola…vznikla by väzba?

A nevznikla by ani pri dlhoročnom cvičení?

A dostal som sa k fáze 2. Obrazová spätná väzba.

Bez technických pomôcok asi nemôže vzniknúť obrazová spätná väzba medzi ľuďmi- lebo človek nemá niečo ako monitor, ktorým by ukazoval to čo vidí. Jeho reproduktor videného je prostredníctvom slov, a mimoslovnej komunikácie…

Ale možno by bolo zaujímavé vyvinúť /už zapojím techniku/ prevodník slov na obraz, a ak by človek perfektne popisoval to čo vidí, a to by sa prevodníkom ukazovalo pred ním, vznikla by vlastne obrazovo-zvukovo-slovná spätná väzba. Ako by vyzerala? Pekne?

09-konvertovac-reci

A to, ako ďalší level, súvisí s pokračovaním projektu v telepatickom natáčaní, a v posielaní myšlienky bez zmeny, alebo straty, vzniknutej prekladaním myšlienok.

/Tu sa dostávam do fázy, kde začínam robiť pokusy s vecami, alebo technikou, ktorá neexistuje, alebo ešte neexistuje…Každopádne počítam s tým, že výsledok chcem mať asi v podobe videa, alebo videoinštalácie, a nechcel by som, aby tieto ťažko realizovateľné pokusy skončili iba v texte, napríklad ako sci-fi poviedky, a ani ako sci-fi film s čo najrealistickejšími efektami…skôr budem používať niečo ako naivne-nešikovne-po svojom-ilustračne vytvorené predmety pre uskutočnenie tohto pokusu aspoň AKOŽE./

Chcel by som rozvinúť niečo ako estetiku tohto budúceho projektu, alebo proste ako budem pristupovať k tomu, ako to bude vyzerať.

Vychádzam z mojej predchádzajúcej práce, kde mi išlo o to, aby som rôzne pokusy so sebou alebo s prostredím dokázal urobiť ja sám, s vecami čo mám okolo, a ktoré rád používam, a tak vzniká niečo ako hra dieťata-mňa na veľkého vedca alebo umelca alebo niečo také.

A ďalším inšpiračným, a zároveň čerpacím zdrojom sú niektoré videá z Youtube.com /a občas vysvetlenia z Wikipedia.org/, snažím sa ich využívať zámerne ako jediné zdroje poznatkov /pre tento projekt, nie všeobecne/.

Konkrétne ide o videá v ktorých sa človek dozvie napríklad ako zostrojiť reproduktor z obalu od CD, 2 magnetov, drôtu a papierového taniera.

http://www.youtube.com/watch?v=H83MSAav6Rg

Alebo škodoradostné reakcie- Ako si vyrobiť zosilovač na gitaru za menej ako 1 dolár, použitím alobalu, koženej rukavice, topánky, bankoviek, mince z roku 2002 /iný rok mince ževraj nefunguje/ a kyslíkovej bomby.

http://www.youtube.com/watch?v=4CBMWm6w59o

Zároveň chcem využiť aj túto low-fi estetiku, pre akoby pokračovanie v ich „šľapajách”- a moje výsledné video bude tiež uploadované na Youtube. Takže keď si predstavím Youtube.com ako nejaký organizmus, tak táto moja činnosť je vlastne evolučným obohacovaním a spestrovaním tohto organizmu.

Takže Spätná väzba obrazu

Vznikne prepojením kamery a plochy ktorá reprodukuje obraz kamery v reálnom čase, takže v praxi vznikne namierením zapojenej kamery na televízor alebo projekčnú plochu.

Bez techniky sa dá urobiť nastavením zrkadla proti zrkadlu, vznikne reťazenie obrazu donekonečna. /Asi sa to nedá považovať za úplne prírodný zdroj väzby, lebo zrkadlo je ľudský výtvor, rozmýšľal som o tom, či niekde existuje miesto, kde by to mohlo vzniknúť v prírode- vodná hladina namierená proti vodnej hladine?/

Robil som pokusy s projektorom a dvoma kamerami.

Najprv mi nešlo veľmi o to aby sa urobila spätná väzba. Tá niekedy vyzerá takto. Vyzerá to magicky, takže je to ťažké sa od toho odtrhnúť a pokračovať robiť s tým niečo ďalej.

10-vazba-mobil-01

11-vazba-mobil-04

13-vazba-mobil-06

12-vazba-mobil-05

Chcel som skúsiť robiť také koláže v reálnom čase.

Postup /dá sa to pripodobniť ku nahrávaniu zvuku na dve kazety, v dvojkazetovom magnetofóne/:

18-2kamery-projektor

Projektor a kamery ukazujú na predmet. Urobím nahrávku toho predmetu na kameru č.1, dám ho preč, a cez projektor tú nahrávku pustím, takže ten predmet zostáva na tom istom mieste, ibaže už virtuálne-reprodukovaný. Pridám ďalší predmet, a natočím to kamerou č.2 /koláž projektovaného predmetu a reálneho/. Dám predmet preč a projektorom premietnem nahrávku kamery č. 2, plus pridám predmet a natočím to kamerou č.1. Tak sa to dá skladať a reťaziť dookola, pričom som sa trochu spoliehal aj na postupné vytrácanie kvality nahrávky nahrávok, takže tie predmety by sa menili v niečo beztvarejšie.

Keď som si to skúšal, skúsil som nahrať miesto toho prvého predmetu samostnú spätnú väzbu kamery-projektoru, a to som následne ďalej dopĺňal. Ďalšími nahrávkami som sa snažil imitovať pokračovanie tej prvej spätnej väzby, sledoval som rozdiely, a tak.

14-vazba-noha-01

16-vazba-noha-03

17-vazba-noha-04

15-vazba-noha-02

No a musím vyskúšať aj ďalšie spätné obrazové väzby, na základe tých zvukových, či sa z toho niečo nedá vydolovať, čo ma posunie niekde inde.

Reťaziť viac techniky dookola. Alebo so spozdením /pri zapojení počítača medzi kameru a počítač v horeuvedenom pokuse, vzniklo zaujímavé spozdenie obrazu, lebo to nestíhal počítač/, a ešte spätná väzba kamier cez Skype ako môže vyzerať.

19-projektor-retazenie

19-skype-retazenie

20-projektory-1miesto

Ďalšie čo ma celkom jednoducho napadlo po rozmýšľaní o zvuku a zraku je čuch.

Čuchová spätná väzba. Ako vznikne, aká bude?

Problém je technika. Neexistuje ešte to, čo na to potrebujem, teda nahrávač vôní a prehrávač vôní.

/Zatiaľ čo som zistil je iba že existuje nejaký Aroma Jockey.

http://odo7.com/

A niekde sa snažia vyvinúť toner do tlačiarne, kde miesto farieb budú vône:

http://sciencelinks.jp/j-east/article/200412/000020041204A0295535.php

/

Postavím oproti sebe nahrávač vôní a prehrávač vôní. Dám niečo voňavé medzi to. Nahrávač tú vôňu nahraje a pošle prehrávaču a ten ju v reálnom čase bude vysielať a nahrávač to zase nahrá a prehrávač zase prehrá, až sa to pravdepodobne bude zosilovať do silnejšej a silnejšej podoby tej pôvodnej vône…Alebo sa to zmení na niečo úplne iné?

Skúsiť, aspoň ilustračne.

S myšlienkami, a sci-fi

No a vyvrcholením a vyústením tohto celého by mal byť kompletný rozbor mojej predstavy ako to bude vyzerať keď sa stane toto:

Teraz máme na obrazovke to čo natočila kamera. Film napríklad.

Keď budeme mať kameru vždy pri sebe, napríklad naimplantovanú v oku, a veľa pamäte k tomu, budeme si môcť prehrať čokolvek- čo sme videli, minulosť, včera, pred rokom, ako dieťa.

Keď sa už vykašleme na kameru, a dokážeme nahrať impulzy čo prišli priamo z oka, a potom ich aj prehrať spätne, bude to ešte jednoduchšie.

Keď sa bude dať nahrať a prehrať akýkoľvek impulz, nielen z oka, ale z celého tela, všetky zmysly, bude sa dať prehrať-prežiť akákoľvek vec čo sme zažili…úplne tak isto.

Aký bude rozdiel medzi reprodukciou a originálom zážitku?…hmmmm.

No a teraz to príde.

Keď sa táto kompletná nahrávka bude dať:

  1. Zdieľať a posielať medziľudsky, tak môžeme prežiť čokoľvek, čo prežil akýkoľvek človek. A Možno aj zviera.
  2. Umelo vytvoriť, tak máme perfektnú virtuálnu realitu, kábel do hlavy a Matrix ide.

Keď sa bude dať ešte aj obísť technika /implantáty, elektronika, prevodníky, blabla/, a že sa budeme môcť obohatiť nejakými bio-pomôckami /nejaký pomocný orgán na vysielanie a prijímanie cudzích nahrávok=spomienok=myšlienok, a s vylepšenou pamäťou, teda bez strát z dôvodov zabúdania, bude to waaau.

Čo sa bude dať?

Rozprávanie sa cez myšlienky. Teda Telepatia.

Zdelenie niečoho, napríklad čo som zažil, bude presné, nevznikne deformácia cez slovnú komunikáciu, bude to úplne to isté, s každým jedným pocitom. /Naozaj? Je myšlienka z iného mozgu úplne presne prehratá a interpretovaná ako v tom pôvodnom mozgu? Nemení sa to?….Keby sa to menilo, chcel by som urobiť taký pokus medzi mozgami, ako medzi sluchátkami, reťaz dookola, jeden vyšle myšlienku, a tá sa cez mysle mení a mení, až sa vráti k nemu skoro úplne iná, a tú on pošle ďalej…/musím skúsiť urobiť aspoň nejaké zástupné pokusy/.

Ktokoľvek z tvojho okruhu počul nejakú pesničku, videl nejaký film, výstavu, niečo vymyslel, mal halucináciu, všetko môže zdieľať v plnej kvalite s ostatnými. Medzimysľový internet.

No a nad čím najviac rozmýšľam je, že môže vzniknúť typ diela, založený na spojených myšlienkach, niečo ako film, ale v takejto podobe:

Film je zaujímavý v tom, že na ňom pracuje veľa ľudí, a každý má na starosti nejakú vyhradenú časť: kameru, zvuk, strih…

Možno myšlienkové dielo na medzimozgový prenos bude zaujímavejšie, alebo veľkolepejšie, alebo inšpiratívnejšie keď nebude pochádzať od jedného človeka /pripodobnenie k terajšej roli autora námetu filmu/, ale zložené s viacerých myslí, pričom každá sa hodí na niečo iné.

A predpokladám, že zohnať myšlienku bude ešte vždy jednoduchšie a aj účinnejšie tak, že to ten autor naozaj aspoň trochu zažije, alebo uvidí, to znamená:

A to chcem rozviesť, poriadne, všetko čo ma dokáže napadnúť.

Bude to niečo jako natáčanie filmu, ale bude sa to celé diať preto, aby si to prítomné mozgy čo najlepšie zapamätali a precítili, každý vo svojej špecializácii, a mohli potom zostaviť výsledné dielo komponované zo záznamov viacerých mozgov pre diváka.

Natáčanie by vyzeralo takto.

Herci, to by boli ľudia, čo by si dokázali čo najpresvedčivejšie myslieť, že to čo hrajú, je pravda, a prežívať to naplno.

Kameramani, to by boli ľudia, ktorí by chodili okolo hercov a pozerali na nich zo všetkých možných strán a poriadne by si všímali ako sa tvária, čo majú oblečené, aké svetlo na nich ide…

Zvukár by poriadne počúval a zapamätával si zvuky čo sa tam dejú.

Úlohou postprodukcie by bolo zobrať záznamy-myšlienky všetkých ľudí čo na tom natáčaní boli a poskladať ich nejak dokopy.

A ešte veľkú časť by tvorili vymýšľači, alebo primýšľači, alebo prifarbovači.

Napríklad, natáčalo by sa v malej miestnosti, a primýšľači by si k tomu doniesli myšlienky rozbúreného mora a dali to dokopy…A ďalší by sa pozerali na malý model loďky a predstavovali by si, že je to obrovská loď a bojuje s morom a na palube sa odohráva scéna s hercami…

Dôležití by boli aj prehrávači, to jest ľudia, ktorí si túto namixovanú zostavu dokážu úplne presne zapamätať a pútavo a so zanietením preniesť do divákovej mysle.

….

Je toho veľa čo si môžem o tom povymýšľať, a chcem to aspoň čiastočne aj naimitovať a ilustračne zahrať…

Konečná prezentácia

A aj keď je asi ešte skoro na myšlienku ako bude vyzerať výsledné dielo, ktoré zaznamenáva toto všetko, tu je pár ideí.

Chcel by som skúsiť vystúpiť, respektíve obohatiť video, lebo často robím iba video…

Takže by sa to mohlo takto nainštalovať:

2 projekčné plochy, jedna zvisle, ukazuje rečníka, asi mňa, ako to celé predvádza, ukazuje, prežíva…

a väčšinu ukážok a materiálu a pomôcok bude mať na stole, a tam to bude často aj predvádzať, takže druhá projekčná plocha by ukazovala záznam diania na tom stole.

21-prezentacia-spredu

22-prezentacia-zboku

A ešte by som chcel z toho urobiť knižku, lebo toho bude asi veľa na kresbách, fotkách, textoch atď.